Kamil Dráb – slovenský Michelangelo

  • 10. september 2011

Kamil Dráb – slovenský Michelangelo

Vždy som obdivovala dielo Michelangela Buonarrotiho, jeho odhodlanie a vášeň pre dokonalosť. Jeho túžba tvoriť bola taká energická, že zapĺňala celý jeho život. Len tí umelci sa stanú nesmrteľnými, ktorí pri svojej tvorbe zabudnú na seba. Vtedy sa zrodí majstrovské dielo.

Nedávno som objavila trochu podobný typ umelca u nás, na Slovensku. Je tu niekoľko podobností. Kamil Dráb umeleckým menom don Camillo sa venuje sakrálnej tvorbe, začínal tým, že písal ikony, neskôr vytváral nádherné fresky, oltáre a bohostánky a teraz sa venuje tvorbe kamenných mozaík. Jeho najväčšie a najúchvatnejšie dielo sa nachádza v gréckokatolíckom Chráme Premenenia Pána v Spišskej Novej Vsi. 

Kamil Dráb sa narodil 3. februára 1969 v Košiciach. Študoval na gymnáziu na Konštantínovej ulici v Prešove a pokračoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 30. mája 1993 v Michalovciach. Najprv pôsobil v Starej Ľubovni, odtiaľ odišiel na dva roky do kanadského Toronta, a potom som sa vrátil späť do Starej Ľubovne. V roku 2005 bol vyslaný na špeciálnu pastoráciu, na štúdium mozaiky a sakrálneho umenia do Ríma. Tam pôsobil dva roky v umeleckom ateliéri Centro Aletti pod vedením jezuitov otca kardinála T. Špidlíka a otca M. Rupnika. Od roku 2007 pôsobí na Slovensku a v jeho ateliéri Centro Arte vznikajú umelecké diela, ktoré skrášľujú mnohé sakrálne objekty na Slovensku.

Všetko toto som našla na internete a zdalo sa mi to natoľko zaujímavé, že som sa chcela s týmto umelcom spoznať aj osobne. Okrem toho, že sa venuje maľovaniu aj freskám, podobne ako Michelangelo pracuje s kameňom, je oduševnený, plný tvorivého elánu s túžbou doviesť dielo k dokonalosti a tomu obetuje všetko.

Do kláštora redemptoristov v Stropkove prichádzame spolu s bohoslovcom Tomášom, ktorý je u nás na praxi. Pýtame sa na dona Camilla. Sestrička nás zavedie do suterénu, kde je ateliér a kde určite nájdeme otca Kamila Drába. Vstupujeme do priestrannej miestnosti dobre osvetlenej neónovými svetlami, uprostred ktorej je veľký no najmä dlhý stôl. Na ňom sú rozmiestnené mozaiky biblických postáv, ktoré sú vytvorené z rôznofarebných kameňov. Sú približne o polovicu menšie ako reálne ľudské postavy. Sledujem ich tváre a vidím detailnú precíznu prácu. Kamienky v tvári majú veľkosť približne od jedného do päť milimetrov. Pomocou jemných odtieňov dokáže otec Dráb zvýrazniť lícne kosti, nos či výraznú bradu. Je to nádherné a zároveň veľmi prácne.

Víta nás muž v strednom veku s prenikavými modrými očami a prešedivenými vlasmi oblečený v montérkach a starom svetri. Podáva nám doráňané ruky, ktoré sú zvyknuté na tvrdú prácu, lebo práca s kameňom je tvrdá.

Oproti dverám je polica so sklenenými nádobami plnými rôznofarebných kameňov a na zemi sú rozmiestnené okrúhle dosky v tvare pizze v rôznych farbách. Predpokladám, že sú to rôzne materiály, z ktorých tvorí mozaiky.

Pýtam sa, čo sú to za postavy.

„Je to predpríprava na jednu veľkú nástennú mozaiku. Postavy si vždy pripravím v ateliéri, a potom sa prevezú na miesto montáže, kde sa upevnia na stenu a zvyšný priestor okolo postáv sa dotvára priamo na mieste.“

Obráti jednu z postáv a vysvetľuje nám, čo tvorí podklad. „Táto vrstva je lepidlo a používam aj akúsi špeciálnu výstuž, plastickú sieťovinu, ktorá spevní celý podklad. Pri obrazoch zasa používam drevené dosky. Postavy sa na dosky nerobia, pretože sa umiestňujú priamo na stenu, na ktorú sa natrie lepidlo a aj na samotné postavy sa nanáša lepidlo. Spolu s doskou by to bolo príliš ťažké.“

„Musí to byť naozaj špeciálne lepidlo“, poznamená Tomáš.

„Áno, ide o dovážané lepidlo so špeciálnymi vlastnosťami. Keď vytuhne, je tvrdé a pevné, ale nie je také krehké ako niektoré naše lepidlá. S týmito postavami sa manipuluje, prevážajú sa a niektoré časti ako napríklad táto vyčnievajúca ruka či noha sú náchylné na zlomenie. To, čo je pri práci s lepidlom najdôležitejšie, je doba jeho spracovateľnosti. Keď je čerstvé, tak v prípade, že ho ráno rozrobím, môžem s ním pracovať až do večera približne osem až desať hodín.“

Zaujíma ma, aký materiál využíva na tvorbu mozaík.

„Delím ho na tri základné typy. Prvý z nich je smalt.“ Prichádzame k polici, ktorú som si všimla hneď pri vstupe. Farebné dosky v tvare talianskych pízz. Don Camillo pokračuje: „Ľudovo to nazývame pizze a toto všetko dovážame z Talianska. Dá sa povedať, že Taliansko vo svete mozaiky je ako Rím pre katolícku cirkev. Je to dané historicky. V Stredomorí vládol rušný obchod. Plavilo sa tadiaľ množstvo lodí do Orientu. A v týchto ekonomicky silných oblastiach vznikala mozaika ako jedno z najdrahších umení. V krajinách ležiacich pri Stredozemnom mori je mozaika veľmi rozšírená. U nás a v severných krajinách sa prakticky nevyskytovala. Preto som rád, že aj mojím pričinením sa k nám toto umenie dostáva. Keďže Taliansko je mekkou tohto umenia, väčšinu materiálov dovážam odtiaľ. Aj tento smalt. Firma, z ktorej ho dovážam, sídli neďaleko Verony a ponúka tisíc až tisíc dvesto odtieňov. Niektorí sa ma pýtajú, čím som to maľoval. Ale tu niečo také neprichádza do úvahy. Využívajú sa farebné materiály, ktoré sa už ničím nedofarbujú, pretože inak by sa stratil význam mozaikovej tvorby. Človek chcel vytvoriť technológiu, ktorá by bola na vyhotovenom diele maximálne trvácna. Ak porovnávame mozaiku a nástennú maľbu, tak percento poškoditeľnosti je pri maľbe oveľa vyššie. Pri mozaike nemusíme vôbec diskutovať o stálosti či nestálosti farieb. Pri mozaikách s použitím prírodných materiálov hrozí po značne dlhom čase skôr zvetrávanie ako vyblednutie farieb. Ale aj to treba brať s rezervou, pretože existujú mäkšie aj tvrdšie prírodné materiály. Taká žula, čadič alebo andezit v podstate nemajú šancu zvetrať. Ale aby som sa vrátil k smaltu, ja tu mám sto jedenásť farieb. Medzi ponúkanými farebnými smaltmi sú aj také, ktoré vyzerajú transparentne. Trochu pripomínajú huspeninu. Firma ponúka aj smalt, ktorý je miešaný so zlatom. Pôsobí to ako perleť alebo flitre.

Druhý typ materiálu, ktorý som už spomenul, je prírodný kameň. Vonku mám haldy, ktoré si nakupujem a zvážam. Sú materiály, ktoré používam pri tvorbe postáv, pretože tu v ateliéri vznikajú len postavy a poprípade veci, ktoré si vyžadujú viac času. Základným a veľmi dôležitým kameňom je tento svetlý mramor, ktorý má viacero odtieňov. Ako vidíte od snehobielej cez kávovú až po sýty oker. V Taliansku sme ho prezývali klasika, pretože sa používa na ruky, nohy a tváre. Tento kameň dovážam z Talianska. Celá pokožka je tvorená len týmto kameňom a jeho rôznymi odtieňmi, čím sa docieli plastickosť a tiež jednoliatosť. Druhým dosť dôležitým kameňom je tento modrý mramor nazývaný Guatemala. Modrá farba sa veľmi často využíva na rúcha. Ako viete, Panna Mária sa vyobrazuje veľmi často v modrom rúchu ako aj samotný Kristus. Je to veľmi drahý materiál a dovážam ho tiež z Talianska. Ostatné kamene sú prevažne zo Slovenska.

Posledným materiálom je zlato. Dovážam ho z Talianska. Je to lístkové dvadsaťštyri karátové zlato, ktoré je zatavené medzi dva kúsky skla. Jedna vrstva skla je veľmi tenká, má len niekoľko nanometrov, aby bolo zlato chránené. Tento materiál využívam najmä na svätožiaru. Ale aj v zlate sú rozdiely. Sú rôzne druhy zlata od bieleho až po také červenkasté. A práve to sa v mozaike dosť využíva. Druhým faktorom, ktorý ovplyvňuje zafarbenie zlata, je farba použitého skla.“ Siahne do nádoby pod stolom a ukazuje nám dva druhy zlata. Spodná hrubšia vrstva skla je v jednom prípade číra a v druhom zelená. Nastaví tieto kúsky materiálu proti svetlu a vidíme jasné rozdiely. Tým, že zlatá vrstva nie je kompaktná, dostáva sa k slovu farba skla, ktorá preráža na povrch. Zelené sklo dodáva zlatu chladivý nádych. Číre sklo zasa spôsobuje, že zlato pôsobí teplejšie.

„Všetky tieto detaily sa dajú využiť v mozaike a na veľkej ploche to vyzerá veľmi zaujímavo. Tieto jemné rozdiely rôzneho mozaikového zlata sa využili pri tvorbe mozaiky v bazilike vo Fatime. Architektom celého chrámu bol istý pravoslávny Grék. On bol taký hrdý na svoju stavbu, že nechcel, aby bolo jeho dielo zatienené krásou mozaiky. On ako vrchný supervízor si kládol požiadavku, aby mozaika nebola príliš živá a farebná. Nakoniec sa rozhodlo, že takmer celá mozaika bola robená len zo zlata. Celá stena mala okolo päťsto metrov štvorcových a len v tom zlate sa rozohrali hry farieb od bielej až po červenkastú. Bolo tam síce aj niečo vo farbe, ale bola málo výrazná. Samozrejme, že táto mozaika pôsobila ľahko, nevychádzala z nej taká energia, aká vyžaruje zo sýtych farieb. Na takejto veľkej ploche vidno, ako sa dá pohrať s rôznymi odtienkami zlata.“

Na čo kladiete dôraz pri tvorbe mozaík?

„Dôležitým faktorom v mozaike je dynamika, ktorá sa dá dosiahnuť rôznou štruktúrou. Ďalej je dôležité, aké je najbližšie pozorovacie miesto danej mozaiky. Je rozdiel v tom, ak sa na niečo pozeráme zo vzdialenosti desať metrov alebo päťdesiat metrov. Taký drobný kamienok je z veľkej vzdialenosti v podstate neviditeľný. V Brazílii sa má robiť mozaika kupoly, ktorá bude vo výške päťdesiat až osemdesiattri metrov. Ak by bola mozaika v takej výške tvorená kamienkami vo veľkosti jeden krát jeden centimeter, zdola by to vyzeralo ako jednoliata hmota. Stratil by sa efekt mozaiky. Preto, ak sa nám podarí uspieť v konkurze, uvažujeme o kamienkoch veľkosti minimálne štyri krát štyri centimetre.

Pre mňa je dôležité zobraziť dobre známe témy a obrazy z Biblie v takej dynamike, aby boli príťažlivé aj pre súčasného človeka. Nemôžem predsa urobiť hocičo a nanútiť to iným s tým, že sa im to musí páčiť, pretože je to taký a taký svätý. Ani najmenej nespochybňujem svätcov a naozaj verím vo svätosť. Kladiem si otázku, ako ich vyobraziť tak, aby aj súčasný človek dokázal túto svätosť vnímať. Podľa mňa je pre pozorovateľa príťažlivejšie vidieť postavy akoby v pohybe, v deji ako napríklad pozerať na portrét svätca so zloženými rukami.

Ďalej je dôležitý aj výber tematiky, aby korešpondovala s dobou. Pri jednej realizácii sme stvárnili Mojžišovu matku a faraónovu dcéru. Myslím si, že to bol zásah do čierneho. Problémom dnešnej doby je konzumizmus. Prvoradá je kariéra, majetok, zážitky a cestovanie a z toho všetkého sa akosi vytratila túžba stať sa rodičom. V obrovských vilách nie je miesto pre viac detí. Znamená to príliš veľa zodpovednosti, veľa práce a obetovania sa, preto je problém prijať dieťa – Boží dar. Množia sa správy o odložených alebo zavraždených nemluvniatkach. Táto doba svojou lenivosťou a pohodlnosťou prináša to, že nemáme problém zbaviť sa dieťaťa ako nepotrebného téglika od jogurtu. V protiklade k tomuto prístupu stojí už spomínaná Mojžišova matka. Vie, že sa faraón snaží vyvraždiť všetkých chlapcov židovského pôvodu. Môže sa podvoliť a nechať dieťa zabiť alebo na seba vziať riziko ako matka, vložiť ho do Božích rúk s vedomím, že sa nikdy nedozvie, čo sa s ním stalo. To je jedna z najťažších tragédií rodičov, nevedieť, kde je ich dieťa a či je ešte nažive. Aj bolesť Mojžišovej matky je nesmierna. Namiesto smrti si vyberá aj tú najmenšiu nádej pre syna. Písmo Sväté je nanajvýš aktuálne aj v tejto dobe. Ja sa len pokúšam vyobraziť biblické témy čo najpríťažlivejšie pre človeka 21. storočia.“

Kto vás priviedol na myšlienku maľovať fresky?

„Keď som pôsobil v Starej Ľubovni, chrám ešte nebol dostavaný a ani interiér nebol dokončený. Zaoberali sme sa práve výzdobou interiéru. Prišlo niekoľko umelcov s návrhmi, ale sumy, ktoré si za to zapýtali, sme neboli schopní dať dokopy. A tak som zvažoval všetky okolnosti s vedomím, že dovtedy som sa venoval len písaniu ikon. Rozhodol som sa, že to skúsim. Vravel som si, bude tam lešenie zakryté plachtou, ak sa to podarí odhalíme to, ak nie pretrieme to farbou. Prácu som dokončil, bol som s tým spokojný, a tak sme to odhalili. Postupom času, prišli aj ďalšie ponuky na maľbu fresiek, lebo sa tam často zastavovali pútnici smerujúci do Litmanovej. A potom si ma jedného dňa zavolali predstavení a rozhodli, že pôjdem študovať tvorbu mozaiky do Talianska. Prišlo to ako blesk z jasného neba a ja som nenamietal. V roku 2007 som sa vrátil. Vtedy som netušil, ako bude tento druh umenia prijatý na Slovensku. Vstupné náklady sú veľmi vysoké a samotná realizácia je tiež dosť náročná. Sám by som to nikdy nezvládol. Mám okolo seba partiu ľudí, ktorá mi pomáha, a to nielen v exteriéri, ale aj tu v ateliéri. V Taliansku sme sa nevedeli zastaviť, toľko práce sme mali. Na Slovensko som prichádzal s istými obavami. Jednak je to v našich zemepisných šírkach neobvyklý druh umenia, ktorý je charakteristický pre Stredomorie, a potom vyžaduje si to solventných klientov. Zatiaľ je na Slovensku prekvapivý záujem o mozaiku, aj keď na druhej strane musím priznať, že v Taliansku sme v ateliéri pracovali neprestajne a boli sme šestnásti. Tu je tempo práce pomalšie, čo mi vyhovuje, pretože si treba aj oddýchnuť. Keď prišla ponuka zo Spišskej Novej Vsi, neváhal som. Nikdy som sa nebál veľkých výziev. Dlho sme na tom pracovali a po dokončení som čakal, aká bude odozva. Naozaj ma potešilo, keď túto mozaiku vyhlásili za jeden zo siedmich divov Spiša.“

„A získali ste tiež Cenu primátora mesta Spišská Nová Ves,“ dodávam s uznaním. Začínam otcovi Drábovi klásť osobnejšie otázky a pýtam sa, kto v ňom objavil výtvarný talent.

„V rodine sa tomu nikdy nikto nevenoval. Ja som začal maľovať už v seminári v Bratislave a mojim hnacím motorom bola snaha privyrobiť si. Boli tam chalani, ktorí sa venovali linorytu a gumotlači. Bolo to v čase socializmu a týmto spôsobom sa tlačili obrázky na primičné omše pre piatakov. Tento artikel sa vôbec nedal kúpiť. U nás vo východnom obrade dominovali ikony, ktoré sa mi zo začiatku veľmi nepáčili, ale „okukával“ som to a vravel som si, že to nie je až také ťažké. Jedného dňa som investoval nejaké finančné prostriedky na nákup farieb a plátna a urobil som zo dve ikony. Hneď sa to ujalo, pretože to už bolo čosi nové. Ešte viac ako ikony som na objednávku maľoval také sladké sväté obrázky. Urobil som ich množstvo.“

„Nikdy ste nenavštevovali umeleckú školu alebo aspoň nejaký krúžok?“ pýtam sa prekvapene.

„Nie, neboli na to financie a ani som sa nikdy nepokladal za nejako zvlášť talentovaného. Mnohokrát je to otázka financií, otázka možností. Ja vnímam, že je to viac menej v Božích rukách. Aj táto moja práca je v Božích rukách. A ďalším nie menej dôležitým aspektom mozaikovej tvorby je, že nikdy nebola ani nebude umeleckým prejavom jedného človeka. Na tom sa musí podieľať viacero ľudí. To bola ďalšia z vecí ktoré ma trápili. Už v Taliansku som vedel, že sa bude robiť mozaika v Spišskej Novej Vsi. Bolo to veľké dielo s obrovským rozsahom prác a ja som nevedel, kto mi s tým bude pomáhať. Moje modlitby v tom čase sa niesli v duchu: „Pane ak s tým niečo mieniš spraviť, tak mi pošli do cesty nejakých ľudí, lebo sám to nemôžem zvládnuť.“ Už predtým som spolupracoval s tímom mladých ľudí pri nástenných maľbách a iných prácach. Oslovil som ich s ponukou na spoluprácu pri tvorbe mozaík a funguje nám to. Všetci sú zo Starej Ľubovne, lebo tam som strávil väčšinu aktívnej pastoračnej služby. A, samozrejme, k tomuto miestu sa viaže aj moja tvorba. Dnes spolupracujem so šiestimi až ôsmimi mladými ľuďmi, ktorí sa veľa naučili a sú veľmi schopní. Na začiatku som o všetkom rozhodoval ja a oni boli len akýmisi vykonávateľmi mojich pokynov a dnes sa ich pýtam na ich názor a tvoríme spoločne.  

Obdivujem jednotlivé obrazy a postavy a otec Dráb mi vysvetľuje, že krása mozaiky je aj v bolesti, poudieraných a občas až do krvi doráňaných prstoch. Ešte si prezeráme rôzne nástroje na opracovanie kameňa a pomaly sa lúčime. Rozprávanie bolo zaujímavé a pútavé. Dokázali by sme ho ešte dlho počúvať. Na ceste domov konštatujem, že toto je talent od Pána Boha.