Na počiatku bol obraz.

  • 23. január 2010
  • Don Camillo

Nie je to tak dávno, čo si sa po dlhšom čase vrátil z cudziny. Kde si bol a čo si robil?

V roku 2005 som bol vedením viceprovincie vyslaný do Ríma na trochu netypické štúdia. Netypické vzhľadom na to, že doposiaľ som pôsobil ako kňaz a tieto štúdia sa týkali oblasti sakrálneho umenia. Konkrétne to bolo štúdium, ktoré sa odohrávalo v tzv. Centro Aletti.

Centro Aletti je u nás známe ako inštitúcia, ktorá sa zameriava na zblíženie kultúr a duchovného dedičstva kresťanov Východu a Západu, pričom sa viac stretávame s ich vedeckou a vydavateľskou činnosťou. Venuje sa svojmu poslaniu aj v oblasti umenia?

Áno a musím dodať, že aj v oblasti umenia dosť výrazne. Otcom tejto inštitúcie je mnohým známa osobnosť kardinál Špidlík, ktorý sa najviac zaslúžil na poli objavovania syntézy medzi teológiou Východu a teológiou Západu. Podstatným prínosom v tejto syntéze nepochybne bola a je aj oblasť umenia. Je to vlastne hľadanie syntézy vo forme umenia. Inými slovami - bohatstvo Východu, v tomto prípade umelecké, sa snaží transformovať do Latinského prostredia. A práve tomu sa v rámci Centro Aletti venuje ateliér, ktorého podstatnou časťou je tvorba umeleckých diel (hlavne mozaiky) a popri nej možnosť teologického štúdia.

Ako vnímaš súvis medzi umením a teológiou?
Už pračlovek v jaskyni začal kresliť na stenách isté znaky a symboly, aby komunikoval. Vždy išlo o určitý spôsob komunikácie. Ako hovorí aj sám kardinál Špidlík, najprimitívnejším spôsobom komunikácie bola kresba, obraz. Dá sa teda povedať, že ešte predtým ako bolo ľudské slovo, bol obraz. Môžeme teda začať od toho, že aj sakrálne umenie alebo v širšom slova zmysle obraz, je istým nástrojom komunikácie medzi človekom a Bohom. Naše chrámy byzantského obradu, v interiéri ktorých dominuje práve ikona, sú toho markantným dôkazom. Vezmime si napr. vznik ikonostasu. Bola to otvorená hovoriaca Biblia, ktorá v istej miere riešila problém negramotnosti, ale na druhej strane bola najprimitívnejšou cestou k zjednoteniu sa človeka s Bohom. Komunikovať znamená zjednocovať sa s Bohom. Ak sa človek učí komunikovať s Bohom, dokáže komunikovať aj s človekom. V tom platí matematická úmera. Teológia má v podstate ten istý cieľ.

V ateliéri Centro Aletti si strávil dva roky. Čo ti ten pobyt dal?

Nuž, ocitol som sa v novom prostredí a bol som obklopený novými ľuďmi. Takže to je svojím spôsobom jedno bohatstvo. Druhým bohatstvom sú skúsenosti. Veľkou skúsenosťou pre mňa bolo prebývanie v blízkosti kardinála Špidlíka. Počúvať ho je vždy veľkým zážitkom, zvlášť keď hovorí o Byzancii po teologickej stránke. Je ozajstným zážitkom počuť jeho exegézu k rôznym dogmám, k rôznym pravdám, vyjaveným aj prostredníctvom ikony. Určite aj jeho žiak jezuita Marko Rupnik je človekom, ktorý v teologickej rovine má čo povedať dnešnému svetu. Takisto veľkou skúsenosťou pre mňa bolo cestovanie takmer po celej Európe, kde sme robili mozaiky. V priemere vychádzala jedna montáž mozaiky na dva mesiace, takže viacmenej za tie dva roky som sa zúčastnil na nejakých 10 montážach, väčšieho či menšieho charakteru. Tieto pobyty neboli iba stretnutím sa s mozaikou priamo v teréne, ale zároveň aj skúsenosťou s miestnou cirkvou, či to bolo Španielsko, Taliansko alebo krajiny bývalej Juhoslávie či Rumunsko. Mal som možnosť spoznať, čím žije daná miestna cirkev a zbierať skúsenosti, ako sa jednotlivé cirkvi snažia odpovedať na výzvy dnešnej doby. Priniesol som si bohatstvo nielen z oblasti umenia, ale aj skúsenosť hlbšieho poznania cirkvi vo svete. Mal som možnosť spoznať, ako Cirkev žije v jednotlivých štátoch, s akými problémami sa jej členovia stretávajú a aké radosti ich napĺňajú. Dôraz môjho pobytu bol samozrejme kladený na rozvíjanie talentu a práca v ateliéri bola zameraná väčšinou na tvorbu mozaiky. Bolo to moje prvé stretnutie sa s mozaikou. Ocitol som sa priamo v „kuchyni" mozaiky.

Začíname dosť často spomínať slovo mozaika. Čo to vlastne je?

Mozaika je spôsob realizácie umenia, ktorý v samotnom Ríme či Vatikáne rezonuje oveľa mocnejším echom než u nás, v našom prostredí. Mozaikou sa rozumie umelecké stvárnenie technikou, ktorá v porovnaní s maľbou či písaním ikony je náročná, pretože podstatnou časťou mozaiky je používanie trojrozmerného materiálu. V našom prípade hovoríme buď o prírodnom kameni alebo o smalte, čo je farebné sklo, v plnej jeho hrúbke či hĺbke. Technika spočíva v ukladaní jednotlivých malých elementov, malých kociek do lepidla, pričom sa sleduje vytvorenie istého obrazu. Pri mozaike teda v našom prípade môžeme hovoriť opäť o ikone ako o cieľovom momente ( výtvore), pričom podstatný rozdiel je v technike a v používaní samotného materiálu.

Mozaika je teda obraz, vytvorený z malých kúskov farebného kameňa alebo skla. Ako mozaika vzniká?

 

Najprv sa spracuje návrh vo forme samotného dizajnu a následne sa pristupuje k realizácii samotného diela. Začína sa zväčša v ateliéri tým, že sa vyrábajú jednotlivé postavy a časti mozaiky, ktoré si vyžadujú väčšiu trpezlivosť a pohodlnosť pri práci. Ide o najdôležitejšie časti výjavu, preto sa realizujú na pracovných stoloch v pohodlí ateliéra. Neskôr jednotlivé figury alebo časti zoskupení sa prevezú na miesto, kde nasleduje montáž postáv na stenu, ktorá bola vopred pripravená. Poslednou etapou je spracovanie pozadia a dekoru.

Aké rozmery má jeden kúsok mozaiky?

To závisí. Pri očiach a tvorení tváre, čo sú najväčšie detaily, ide o kúsky, pri ktorých potrebujeme pre ich uchopenie pinzetu. Druhým extrémom sú obrovské kusy, ako napríklad v severotalianskom Como Lago. Tam sa realizovala mozaika Krista sediaceho na tróne. Trón bol vytvorený z jedného obrovského kusu kameňa, ktorý na stenu montovali traja ľudia kvôli jeho váhe. Takže pokiaľ ide o veľkosť, sú to dva extrémy. Všetky ostatné sa odohrávajú medzi nimi. Dekorácia bola vytvorená rôznymi líniami, v ktorých boli použité kocky travertínu s rozmermi 5x5 mm až po bežnú kocku, ktorá mala rozmer 10x10 mm. Rôznorodosť rozmerov je obrovská. Keby sme sa chceli pohybovať v číslach, tak počas môjho pobytu jedna z najväčších mozaík bola realizovaná v Španielskom Madride. Mala okolo 400 m štvorcových. Na jej zhotovení sme sa podieľali 18 a to počas 4 týždňov. Pre túto zákazku bol vypravený kamión, ktorý viezol 10 až 12 ton materiálu. Samozrejme je ťažké uviesť počet malých kociek. Ale myslím si, že to dáva dosť dobrý obraz o tom, aká náročná je táto práca. Zvlášť keď vezmeme do úvahy, že každú kocku ktorú potrebujeme, musíme spracovať ručne.

V živote obyčajne platí pravidlo, že čím väčšia námaha, tým sladšie ovocie. Zdá sa, že mozaika je drina...

Určite. Prvé dni v ateliéri priniesli aj utrpenie, či začiatočnícku daň v podobe netrpezlivosti a únavy. Je to práca náročná aj na fyzické sily. Okrem toho začiatok v ateliéri je oťukávaním, zisťovaním čo v človeku je, čo človek dokáže, ako dokáže vnímať po umeleckej stránke realitu i samotný materiál, s ktorým pracuje. Avšak ovocie je naozaj sladké. Sám som sa nechal nadchnúť technikou stvárňovania ikony v prostredí našej byzantskej cirkvi. Je to technika, ktorá vnáša niečo hlboké a úžasné. Sám som sa dlhé roky venoval ikone. Zrealizoval som niekoľko nástenných malieb v našich chrámoch. Ale spoznávajúc mozaiku povedal by som, že ešte viac som precitol a tak polohlasom priznávam, že mozaika sa mi zapáčila viac. Možno aj preto, že v mojom prípade je to niečo nové, čo verím ostane navždy. Mojím zámerom alebo skôr túžbou a snom je, aby mozaika našla väčšie uplatnenie.

Máš informácie o tom, ako to s mozaikou alebo týmto druhom umenia vyzerá na Slovensku?

Priznám sa, že nie som veľmi zorientovaný. Určite sa však mozaiky nachádzajú aj na Slovensku. Existuje jedna o ktorej viem, a to v seminárnej kaplnke v Banskej Bystrici v Badíne, ktorú realizoval ateliér Centro Aletti. Osmelím sa však povedať, že mozaika je slovo, ktoré na Slovensku nie je tak frekventované ako napríklad freska alebo nástenná maľba. Už len z prozaického dôvodu a to, že je ekonomicky náročná, vyžaduje si mnoho ľudských síl, energie a aj samotný materiál je pomerne náročný po ekonomickej stránke. To je dôvod, prečo ju u nás len tak nestretnete, čo je škoda, pretože mozaika je dielo, ktoré ostáva nie na desaťročia ale na stáročia. Videl som mnohých návštevníkov Ríma, ktorí otvárali ústa pri pohľade na mozaiky a fresky, ktoré pretrvali veky a aj naša doba môže zanechať takýto odkaz.

Chceš sa teda pričiniť o rozšírenie tohto druhu umenia u nás?

Cítim to ako určitú výzvu. Vnímam túto dobu ako dobu mnohých síce nových, ale prázdnych chrámov. A práve toto cítim ako výzvu pre realizáciu, pretože veľakrát aj sám kardinál Špidlík nám hovoril o tom, že človek v chráme potrebuje objaviť čosi, čo ho pobudí k zamysleniu sa. Nájsť niečo, čo by ho priviedlo k súkromnej, tichej modlitbe srdca. Chrám by mal zamestnať srdce, a to sa deje cez zamestnanie očí. Mali by sme do našich chrámov vniesť to, čo nás môže evanjelizovať, oslovovať a komunikovať s nami aj napriek tomu, že sa nekoná žiadna pobožnosť či liturgia. Má to význam nielen pre tých, ktorí daný chrám pravidelne navštevujú, ale aj pre tých, ktorí do chrámu vstúpia náhodne. V dnešnej dobe, keď sa hovorí o náboženskom turizme, chrám svojím interiérom môže plniť istú formu misie. Človek vstúpi doslova na pár minút do chrámu preto, aby skôr videl, či ho architektúra osloví, či tam nájde niečo pekné, ako vyzerá vnútrajšok a neraz to, čo si odtiaľ odnesie je pár záberov digitálnym fotoaparátom alebo niekoľko sekúnd nahraného filmu. A vtedy, ak sa nedeje žiadne liturgizovanie a chrám je prázdny, nemožno hovoriť o žiadnom spôsobe misie daného kňaza či farnosti. Ale ak tam má miesto ikona alebo mozaika, tá už môže spôsobiť, že človek začne zakúšať to, čo je Božie. Daný obraz sa môže stať slovom, prostriedkom komunikácie, o ktorej sme hovorili na začiatku.

 

Aké sú tvoje plány v blízkej budúcnosti?

Môžem povedať, že mojím snom je zriadenie ateliéru. Začiatky sú ťažké, ale pomaly dostáva reálne črty. Momentálne pracujem na mozaike v prostredí našej cirkvi, konkrétne v Spišskej Novej Vsi, kde prvé dve etapy budú zrealizované už tento rok. Do vianoc by sme mali ukončiť svätyňu, ktorej rozloha bude obnášať asi 200 m štvorcových. Okrem toho chcem svoje skúsenosti ponúknuť aj iným, ktorí majú vzťah k umeniu a chceli by skúsiť podieľať sa na tvorbe mozaiky. Chcem im ponúknuť jednu z konkrétnych možnosti. V prostredí Michalovského kláštora otcov redemptoristov plánujem uskutočniť kurz mozaiky, ktorý bude trvať jeden týždeň.

Máš lepší pocit po dobre urobenej mozaike alebo po dobrej kázni?

Z istého hľadiska je to jedno a to isté, pretože pre mňa realizácia fresky, ikonostasu alebo mozaiky znamená povedať ľuďom určitú Božiu pravdu. Z toho hľadiska sa dá povedať, že je to jedno a to isté. Ide o jeden cieľ a dva rôzne spôsoby. Z druhej strany, a to je zvláštne, čo som dosť silno prežíval, že ak si nik nenahrá moju kázeň, možno niektoré jej časti utkvejú v srdci poslucháča. Ale v spleti nášho života je prirodzené, že časom počuté slovo zapadne a ostane prehlušené. A na druhej strane to, čo sa zrealizuje ako ikona na stene chrámu, svätyne alebo kupoly, bude nemým slovom, ktoré bude hovoriť neustále.

zhováral sa o. Juraj Rizman CSsR

Uverejnené v náboženskom časopise Gréckokatolíkov MISIONÁR, Apríl 2008, ročník25